Moderná doba v sebe skrýva mnoho paradoxov. Veľa z nich sa týka kapitalizmu a jeho prepojenia na súčasný politický systém – zastupiteľskú demokraciu.
Nie je to tak dávno, čo sme si vybojovali základné politické práva a slobody. Môžeme voliť, protestovať, vyjadriť sa v referende, ba dokonca si aj verejne zanadávať na predstaviteľov vlády, väčšinou bez toho, aby z toho boli voči nám vyvodené nejaké sankcie či protiopatrenia. Raz za štyri roky, alebo aj skôr v prípade predčasných volieb, si zvolíme svojich zástupcov v národnom zhromaždení, ktorí sa potom celé volebné obdobie tvária, že rozumejú tomu, čo nám vravia a čo robia.
To je princíp zastupiteľskej demokracie. Nie je to síce bohviečo, ale v každom prípade to demokracie je a ide teda o prejav rozumnej vôle a dohody. Lenže zdravý rozum sa absolútne skončí, keď prekročíme prah súkromnej spoločnosti ako jej zamestnanec. Presne tam je to miesto, ktoré môžeme spoľahlivo označiť ako konečná stanica demokracie.
Neplatia tu žiadne demokratické princípy, nemôžeme si, v drvivej väčšine prípadov, voliť svojich zástupcov ani vedúcich. Sloboda prejavu? Za niečo také často býva výpoveď. Jediným prejavom akej takej slobody môžu byť odbory, ale buďme úprimní, v našich zemepisných šírkach príliš veľkú váhu nemajú, ani u zamestnancov, ani u zamestnávateľov.
Demokracia a sloboda na pracovisku znamenajú motiváciu a príjemné pracovné prostredie. Veď si nemusíme klamať – v zamestnaní sme vystavení na milosť a nemilosť často len rozmarom šéfov a majiteľov. Povieme svoj názor – potrestajú nás, či už prepustením alebo „len“ odobraním prémií alebo niečím podobným.
Keď sa tak mocní našej spoločnosti oháňajú demokraciou a možnosťou voľby, ako je možné, že na pracovisku majú naši šéfovia dovolené chovať sa k nám ako pandúri na panskom? „Ide o súkromný majetok, kde si jeho majiteľ s ním môže nakladať podľa svojho uváženia a my môžeme byť radi, že vôbec uňho môžeme pracovať,“ možno si teraz povie väčšina z vás. Ale o tomto je sloboda? Nie, je to len falošná sloboda. Keď sa už tak chválime, do akej mieri sme dotiahli demokraciu, prečo ju vždy odložíme na vrátnici spoločnosti, v ktorej pracujeme?
Je však aj iná alternatíva – ekonomická, respektíve výrobná samospráva. Máme viaceré živé príklady, z ktorých najžiarivejšie sú zrejme Mondragon a Zanon. Pracujúci v týchto spoločenstvách sa spravodlivo delia o zisk, volia manažérov, ktorí určujú stratégiu podniku, ale ktorí sú kedykoľvek odvolateľní, pravidelne hlasujú a diskutujú o tom, ako zlepšiť podmienky pracujúcich či výrobné alebo predajné možnosti… Je to skrátka skutočná demokracia na pracovisku. V takomto ovzduší sa ľuďom pracuje príjemne, nie sú pod tlakom, nepociťujú stres, ale najmä sa cítia ako ľudia, ktorí majú svoj názor a môžu ho aj bez problémov vyjadriť a nie ako sluhovia pracujúci len pre blaho vyvolených.
Keď teda demokraciu, tak demokraciu všade! Aj na pracovisku!