Možno ste v médiách zachytili správu z posledných dní hovoriacu o príšerných podmienkach a manipulácií s pracujúcimi v nitrianskej pobočke firmy Foxconn. Podľa vyjadrení inšpektorátu práce táto spoločnosť jednoznačne porušuje Zákonník práce. Ľudí necháva doma bez toho, aby im vôbec niečo vyplatila, čo z ich 420 eurových platov znamená len ďalšie odkrajovanie. Sám o sebe je ten plat nesmierne biedny, uživiť z neho rodinu je takmer nemožné, ale taiwanským zamestnávateľom sa to zrejme zdá mnoho a tak sa rozhodli ušetriť. Veď nakoniec, v kapitalistickom účtovníctve sa mzdy chápu ako stratová položka, jediným kritériom úspechu je bezbrehý zisk.
Podľa inšpektorátu práce sú tu však aj ďalšie veci, ako úplná ignorácia zástupcov zamestnancov, nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času a tak ďalej. Jednoducho povedaná, absentuje tu akýkoľvek prejav ľudskosti a úcty voči svojim zamestnancom, teda jediným ľuďom, vďaka ktorým vlastne môžu dosahovať zisk.
Čo sa s tým dá robiť? Ako vyplýva z vyjadrenia zástupcov odborov, do úvahy pripadajú otvorené protesty, možno štrajk a podobne. Áno, je to určitá cesta, ako si vybojovať lepšie pracovné a mzdové podmienky. Lenže čo to vyrieši v konečnom dôsledku? Nič. Aj keby zamestnanci tejto firmy vybojovali vyššie platy a lepšie podmienky, stále zostáva mnoho firiem, ktoré ku svojim zamestnancom pristupujú rovnako, alebo ešte horšie.
Postavme však proti nim firmy, ktoré sa riadia inými princípmi. Na mysli mám spoločnosti patriace samotným zamestnancom, ekonomickú demokraciu na pracovisku alebo aj skutočnú samosprávu pracujúcich. Pozrime sa na konkrétny príklad, argentínsku spoločnosť na výrobu keramických dlaždíc FaSinPat, predtým známu ako Zanon.
Pred krachom argentínskej ekonomiky a zatvorením fabriky jej majiteľom v nej pracujúci tvrdo pracovali, samozrejme za veľmi nízke mzdy, ale predsa len boli radi, že majú aspoň nejakú prácu. Lenže v roku 2001 sa majiteľ rozhodol fabriku zatvoriť a zamestnanci sa ocitli doslova na dlažbe a to nie vlastnou vinou. Rozhodli sa však pre radikálne riešenie – fabriku začali okupovať a postupne v nej opätovne spustili výrobu. Dnes je táto fabrika pomaly už legendou, najmä preto, že úspešne vybojovala svoj boj a dnes legálne patrí zamestnancom a preto, že sa v nej presadzujú princípy zamestnaneckej samosprávy. Veď aj jej názov FaSinPat je vlastne skratka španielskeho Fábrica Sin Patrones, čo znamená Továreň bez šéfov. Šéfujú si totiž pracujúci sami sebe.
Ako to vyzerá v praxi? Každá prevádzka má jedného koordinátora, ktorý behom výroby o postupoch diskutuje s ďalšími koordinátormi, pracujúcimi a má právomoc samostatne rozhodovať. Je však kedykoľvek odvolateľný. Pracujúci sa stretávajú na pravidelných schôdzach a raz do mesiaca majú celozávodné stretnutie, na ktorom sa diskutuje o pomeroch vo fabrike, ale aj politických či spoločenských problémoch.
Účtovníctvo je vo FaSinPat verejné, každý z pracujúcich doň môže nahliadnuť a tak vedieť, aký je zisk alebo prípadné straty. Pokiaľ ide o odmeny za prácu, už sa nevyplácajú klasické mzdy, ale rozdeľuje sa zisk, pričom časť peňazí ide prirodzene aj inováciu či renováciu zariadenia či samotnej fabriky alebo sociálne fondy.
FaSinPat je príklad, že sa veci dajú robiť aj inak. Že práca, hoci aj vo fabrike, môže byť dôstojná, že podmienky môžu byť ľudské, že nemusíme byť len otrokmi, hračkami v rukách kapitalistov, ktorým na nás ani v najmenšom nezáleží. Práca, ako aj plody z nej patria len tým, ktorí ich tvoria a aktívne na nich participujú. A rovnako aj my patríme len sami sebe a nie tej hŕstke vykorisťovateľov, ktorá sa k nám správa ako k psom a občas nám blahosklonne hodí kosť.