Ešte pred takými tromi rokmi, v „bájnych“ časoch pred krízou, by sme len sotva čakali, do akej situácie sa vyhrotia európske protesty, najmä tie v Grécku a Španielsku. Kto by čakal (okrem tých, ktorí krízu spôsobili), že tisíce ľudí budú demonštrovať v uliciach a dovolávať sa spravodlivosti a slušného života, že krásne Atény sa zmenia na bojisko, že mladí nezamestnaní ľudia budú okupovať španielske námestia veľkých miest?
Lenže už vôbec nikto nečakal, s akými požiadavkami títo ľudia prídu. No kto by ešte pred nejakým časom takýmto mocným hlasom mohol vzniesť požiadavku zavedenia priamej demokracie, ako to robia naši španielski bratia a sestry? Alebo sa ako v dávnych antických časoch schádzať na aténskom námestí Syntagma a demokraticky debatovať o tom, kam by mal vývoj Grécka smerovať a čo robiť s neblahou situáciou, ako to v súčasnosti robia všetci slobodomyseľní Gréci nezávisle od svojho postavenie a majetku?
Títo rozprávajúci sa a demonštrujúci ľudia nám dávajú jasný dôkaz o tom, že každý, hoci na prvý pohľad nevzdelaný a obyčajný človek, má svoje právo aktívne sa podieľať na výkone moci a rozhodovaní v hociktorej politickej a ekonomickej otázke. Pretože tu ide o prejav najvyššej demokracie a kolektívnej inteligencie, ktorá, ako sa zdá, je v týchto krajinách a v tomto čase mimoriadne vysoká.
Tak vravím: Vďakabohu za krízu! Bez nej by sme len horko ťažko dospeli k týmto riešeniam, ktoré by sme síce poznali, ale len málokto by mal snahu o nich nahlas hovoriť. Vďakabohu za krízu, pretože sa ukazuje, že ľudstvo pomaly, ale isto dospieva. Keď sa totiž prejavila kríza v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia, prišlo k vzostupu zla. Dnes vďaka kríze dochádza k vzostupu spravodlivosti a ľudskosti. K vzostupu ideí, ktoré sa bezpochyby skôr či neskôr stanú reálnymi. Vďakabohu za krízu!