A máme tu ďalšie kolo krízy, ktorej prvé kolo vlastne ani nikdy neskončilo a blbá správa je, že vlastne ani už nikdy neskončí. Kríza, kolísanie ekonomiky a jej nestabilita prenesená do politiky a celej spoločnosti sú totiž pre systém zvaný kapitalizmus vlastné.
Lenže smutné je to, že všetky negatívne dopady sa prenášajú na bežných pracujúcich ľudí. Samozrejme, krízy postihnú aj boháčov, ale je tak trochu rozdiel, keď niekto napríklad namiesto dvadsať miliónov eur má ročný zisk „len“ pätnásť miliónov, zatiaľ čo strata zamestnania či radikálne zníženie platu môže aj príslušníka strednej triedy dostať na ulicu. Ako sa však brániť?
Už to tak akosi máme vo zvyku, že zodpovedný človek si šetrí peniaze na zlé časy a keď tie raz prídu, nejakú čas zo svojich úspor prežije. Pomiňme teraz fakt, že väčšina ľudí jednoducho nemá z čoho šetriť. Je kríza, ktorá sa podľa prognostikov tak skoro neskončí, tak je logické, že napríklad nepôjdem tento rok na drahšiu dovolenku, ale len na pár dní kamsi do Malej Fatry a peniaze radšej nechám na sporiacom účte.
Lenže tu sa dostávame k základnému problému. Pokiaľ ja vložím peniaze do banky alebo do ponožky, v tomto prípade to je jedno, poškodzujem fungovanie kapitalistického priemyslu. Aby totiž ten mohol bez problémov fungovať, potrebuje odo mňa, aby som miesto sporenia utrácal a míňal, aby som kupoval stále nové veci, aby bol vytvorený dopyt, aby bolo pre koho vyrábať a aby ľudia mali pracovné miesta. Pokiaľ však bude stále viac ľudí šetriť a nekupovať tovar alebo služby, zvýši sa nezamestnanosť, tým bude kúpyschopnosť obyvateľstva stále nižšia a nižšia a rovnako na tom bude aj úroveň nášho hospodárstva. To je cyklus, na ktorom funguje kapitalizmus: práca, výroba, spotreba, práca, výroba, spotreba, práca, výroba, spotreba…
Čo je teda v tejto chvíli zodpovednejšie? Ak nebudem šetriť, môže sa stať, že ďalšie zlé časy nás zaskočia nepripravených a skončíme veľmi zle. Ak budeme šetriť a kupovať naozaj len základné a nevyhnutné veci, pomyselné koleso hospodárstva sa bude otáčať čoraz pomalšie, až sa bude približovať k hrozivému zastaveniu. Zdá sa, že z tohto sa nedá dostať. Alebo áno?
V tejto chvíli by mal bezprostredne nastúpiť štát a prejaviť sa v plnej sile, pretože prakticky len on môže naštartovať hospodárstvo, minimálne aspoň vytvoriť pre tento krok dôležité stimuly. Štát je totiž posledná inštancia, ktorá je tu na to, aby práve takýmto krízam dokázala účinne zabrániť.
Podľa jedného z najrozumnejších svetových ekonómov Johna Maynarda Keynesa je v takýchto okamihov štát povinný robiť hocičo, aby prebudil hospodárstvo. Aj keby najal ľudí, aby naplnili fľaše bankovkami, ďalších, aby ich zakopali a ďalších, aby ich vykopali, je to podľa neho lepšie, ako nerobiť nič. Je to samozrejme len nadnesený príklad, ale správne ilustruje konanie štátu, aké by malo nastať práve teraz.
Zjednodušene povedané, štát by v tejto chvíli mal rozbehnúť napríklad veľké stavebné projekty, ktoré by dali prácu ľuďom, tí by získali stabilný príjem, ktorého časť by investovali do nákupu a spotreby a tým by sa opätovne rozbehlo hospodárstvo. Štát by navyše časť investícií získal späť na daniach, keďže tie sa dajú vyberať len od ľudí, ktorí pracujú. Určite je to ďaleko lepšie, ako bezducho vyplácať sociálne podpory v nezamestnanosti.
Toto je jediná cesta, ako v rámci kapitalizmu vybŕdnuť z tejto hlbokej krízy. Lenže pokiaľ ide o mňa, tak to nestačí. Svet si žiada omnoho väčšie zmeny. O tých však nabudúce.