Celý svet s hrôzou sledoval počínanie gréckeho premiéra Georga Papandrea, ktorý sa rozhodol vyhlásiť referendum o prijatí pôžičky a tým pádom aj zotrvaní v eurozóne. „Aká to drzosť od Grékov!“ volala celé Európska únia na čele s Nemeckom a Francúzskom.

Nebudem hodnotiť počínanie gréckeho politika, ktorý už skutočne nevedel, čo v danej situácií robiť a tak si za rukojemníka vzal svoj kvalitne ničený ľud. Týmto činom si však v každom prípade sám na seba uviazal bič alebo lepšie povedané, politickú slučku. A dobre mu tak.

Čo ma však zarazilo viac, ako samotné referendum, je postup Sarkozyho a Merkelovej. Pozvať si premiéra nezávislého štátu na koberček a vnútiť mu prijatie alebo zmenu politického rozhodnutia, je v moderných západoeurópskych dejinách mimoriadne nebezpečným precedensom, ktorý znamená, že silné krajiny môžu priamo a to aj vrátane hrozieb ovplyvniť vnútornú politiku slabšieho štátu.

Možno budete namietať, že išlo o viac, ako len obyčajné vnútroštátne rozhodnutie a v istom zmysle budete mať pravdu. Áno, možno išlo o osud celej Európskej menovej únie. Lenže v každom prípade je referendum len a len vnútornou záležitosťou každého štátu a iný štát mu nesmie z akejkoľvek príčiny do tohto procesu zasahovať. Iba ak by šlo o protektorátne územie. No nie však Grécko suverénny štát? Sám sa bojím na túto otázku jednoznačne odpovedať.

Tak trochu mi to celé pripomína onen slávny mníchovský diktát, ktorý bolo nútené prijať Československo v roku 1938. Hoci vtedy šlo o takzvané zachovanie európskeho mieru a dnes ide o takzvané zachovanie európskej meny a prosperity, niektoré paralely sú značne podobné. Až na to, že v tej dobe boli Nemecko a Francúzsko nepriatelia číslo jedna a dnes lepších priateľov sotva nájdete.