Niekedy si až smutne a s trochou nostalgie uvedomím, že „starým dobrým“ poriadkom je koniec a je teda načase vydať sa po novej ceste. Niet tu už nič, čomu by sa dalo veriť, keďže aj to zlé, aj to zdanlivo dobré je prekonané a nefunkčné. Nefunguje ani sociálna demokracia, ani neoliberalizmus, ani centrálne plánovanie, ani samoregulácia voľného trhu. Ale poďme pekne postupne.

Pokiaľ ide o sociálnu demokraciu, o takzvaný štát blahobytu, ktorý bola akousi západnou alternatívou ku komunizmu východného bloku, mal na základe keynesiánskej a neokeynesiánskej filozofie bezpochyby svoje úspechy a dá sa povedať, že to bolo najúspešnejšie obdobie vývoja kapitalistického sveta. Ale v určitom bode začal stagnovať, prestal sa vyvíjať a jeho funkcia ako hradby pred dôsledkami fungovania neľudského kapitalizmu tak stratila zmysel. Lepšie povedané, jeho zánik si vymohli samotní kapitalisti, ktorí sa nechceli prizerať, ako im do všetkého „kafre“ štát.

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia nastúpil neoliberalizmus s tým, že všetko sa malo postaviť na slobode trhu. Ten mal vyriešiť všetky problémy sveta. Štát sa už prestal starať a pomaly nastúpila všemocná globalizácia. A výsledky? Obrovská chudoba, obrovská zadĺženosť celej spoločnosti, štátov aj jednotlivcov, obrovské majetkové rozdiely medzi jednotlivými spoločenskými triedami.

V našich končinách sme pre zmenu nejaký čas mali centrálne plánované hospodárstvo, ktoré uviazlo na nereálnych očakávaniach, byrokracii, korupcii a neschopnosti súťažiť s výsledkami kapitalistického hospodárstva, ktoré, a to musíme uznať, bolo skutočne podstatne efektívnejšie. Takže ani tento východný model sa natrvalo nemohol uplatniť.

Čo tu však máme teraz? Úprimne, ťažko povedať. Je to akýsi turbokapitalizmus bez nejakej ideológie, politickej zásterky, keďže všetky rozdiely medzi pravicou a takzvanou ľavicou sa prakticky zmazali, čo je logické, keďže celé politické spektrum poslušne slúži kapitálu. Dnes tu máme kapitalizmus, ktorý sa už na nič nehrá a otvorene priznáva, že chce len to jediné: maximalizovať zisk bez ohľadu na dôsledky. Kto zaváha, nielenže nežerie, ale bude zožratý.

No ak budeme pozorní a započúvame sa do hlasov sveta, môžeme počuť prvé tóny piesne, v ktorej sa spieva o slobode, o rovnosti, o skutočnej demokracii a vláde ľudu. Jej refrén ospevuje samosprávnu spoločnosť, kde už nebudeme len obyčajnými voličmi, ale tvorcami politiky. Jej slohy zasa hovoria o fabrikách, podnikoch a družstvách, ktoré budú spravovať samotní zamestnanci a kde nebudú šikanovaní bohorovnými šéfmi. Takúto pieseň si už začínajú nôtiť v Južnej Amerike, Španielsku, ba dokonca aj nami často opovrhovanom Grécku.

Je to pieseň budúcnosti. Ja už ju počujem. Vy ešte nie?