Dnes len také malé zamyslenie. Ráno som musel do práce cestovať o niečo komplikovanejšie, ako inokedy. Trolejbus, ktorým zvyčajne chodím, išiel zasa nejako čudne a tak som zvolil trasu s jedným prestupom. Ale čo, nevadí, aspoň sa budem cítiť tak trochu ako na výlete, povedal som si.

Cesta to bola vskutku príjemná, dokonca som ja sedel a tak som celkom dobre naladený vystúpil na autobusovej stanici na Mlynských Nivách, kde som prešiel cez cestu na zastávku ďalšieho spoja. A tu mi do očí padla vysoká budova banky, ktorá sa nachádza blízko stanice, istotne nemusím menovať, o ktorú banku ide. Stavba je to pomerne vydarená, tvorí dominantu okolia a keďže mám celkom zmysel pre modernú architektúru, na perách sa mi zjavil ľahký úsmev.

Keďže je však jeseň a ja som v tomto období vždy nejaký melancholický, spomínaný úsmev sa pozvoľna vytratil, keď som si uvedomil, na akých základoch stoja všetky tie krásne, vysoké a luxusné budovy bánk. Koľko biedy, špekulácií a zničených životov znamená každý meter štvorcový takýchto stavieb, ktoré len pripomínajú, že zatiaľ čo my, ich klienti, žijeme často v biednych pomeroch, oni nám vyrubujú vysoké poplatky a úroky a bohatnú na našej chudobe.

V médiách prelievajú horké slzy nad tým, keď sa čo i len okrajovo spomenie možnosť zvýšenia ich odvodov, ale keď majú zvýšiť poplatky svojim klientom, vtedy už neplačú. Vtedy plačeme my, ale banky náš plač nezaujíma. Zaujímajú ich len to, aby sme k nim boli čo najviac pripútaní, účtami, úvermi, kreditkami, hypotékami, aby celé naše rodiny držali v šachu. Veď banky nás posudzujú podľa toho, či máme nejaký úver, ak áno, sme dôveryhodní.

No čo už? Aspoň vonku je krásne, keď sa tak pozerám cez okno svojej otrokárne. Jeseň je naozaj úžasná. Až na tú moju melanchóliu.