Hoci sa zdá, že sme prešli veľmi dlhú cestu od opice k človeku a preto sa my, ľudia, môžeme právom pokladať za dospelé a inteligentné stvorenia, nie je to celkom pravda. Netreba v prvom rade zabúdať na to, že naša civilizácia trvá prinajlepšom sedemtisíc rokov a to je veru pomerne krátky čas na získanie skutočnej dospelosti a vyspelosti. Práve preto si snáď môžeme odpustiť niektoré detské choroby, ktoré ľudstvo ešte stále sužujú. Sú však medzi nimi tri, ktoré by sa mali akútne liečiť, pretože práve tieto choroby a z nich vyplývajúce ďalšie ochorenia nám bránia prekročiť pomyselnú hranicu detstva a dostať sa bližšie k dospelosti.

Ktoré choroby mám na mysli? Kapitalizmus, nacionalizmus a náboženstvo. Pozrime sa v krátkosti na každú nich trochu bližšie.

Kapitalizmus

Ten je zo spomínaných chorôb najhorší neduh a najmä preto, lebo sa často tvári ako prejav zdravia a rozumu. Nedajme sa však touto zákernou chorobou oklamať. Kapitalizmus je totiž ten najdeštruktívnejší ekonomický systém, aký sme zatiaľ vymysleli. Kvôli nikdy nekončiacej potrebe a nevyhnutnosti maximalizovať zisk ničí naše duše, životy a našu Zem.

Jeho detinskosť sa prejavuje v tom, že sa jedinec postihnutý touto chorobou k ďalším ľuďom nespráva solidárne, ako by tomu malo v dospelosti byť, ale snaží sa ho udupať, aby ovocie zisku a výhod požil on sám. Takže si to ešte raz zopakujme:

Solidarita a spolupráca = Dospelosť

Konkurencia cez mŕtvoly a egoizmus = Detinskosť

Nacionalizmus

Delenie sa na národy má svoj geografický a historický zmysel a v tomto kontexte ho aj treba chápať. Národy existujú, to samozrejme nechcem popierať. Ale vyvyšovanie jedného národa nad druhý je podobne ako kapitalizmus detská choroba „moderného“ ľudstva, ktorú je na ceste k dospelosti potrebné vyliečiť.

Aby sme sa na túto cestu spoľahlivo vydali, nemali by už zaznievať hlasy typu „Ja som Slovák, kto je viac!“, pretože tu opäť ide len o detinskú túžbu byť väčší frajer ako ten druhý. Cesta vedie cez postupné zbližovanie a odstraňovanie národných agresívnych chúťok až do dospelého bodu, v ktorom všetci pochopíme, že na svete je iba jeden národ a jedna rasa: Ľudská.

Náboženstvo

Tak, ako malé deti hľadajú ochranu pred zlom sveta u svojich rodičov, tak mnohí, na prvý pohľad dospelí ľudia hľadajú ochranu u boha, respektíve bohov. No je tu jeden rozdiel – zatiaľ, čo rodičia sú skutoční, boh neexistuje. Mať imaginárneho kamaráta je v detstve pomerne normálne, ale v dospelosti by to už nemalo pokračovať.

Je načase prestať hádzať zodpovednosť za všetko dobré a zlé na nejakých pomyselných bohov a vziať ju na svoje plecia. Známkou dospelosti je aj samostatnosť v rozhodovaní a prijímaní zodpovednosti za tieto rozhodnutia. Náboženstvo nás navyše brzdí vo vývine v skutočné samostatne mysliace bytosti a preto sa ho potrebujeme zbaviť. Je to koniec koncov len choroba a preto sa dá liečiť.