Vzácni a úžasní sú ľudia, ktorí dokážu prebúdzať celé národy a svojimi činmi ich inšpirovať a potiahnuť k lepšiemu svetu. Vzácni a jedineční. Ako napríklad legendárny Che Guevara, „najskutočnejšia ľudská osobnosť nášho veku“, ako ho nazval Jean Paul Sartre. Dnes v takýchto ľudí však príliš dúfať nemôžeme. Akoby dnešná doba príliš nepriala hrdinom. Vlastne, niekoľko ich máme. Hrdinami súčasnosti sú ambiciózni a bezohľadní podnikatelia a manažéri, ktorí sú nám dennodenne v médiách prezentovaní ako vzor hodný nasledovania, čomu už bohužiaľ niektorí aj veria, ale to je iná kapitola.

Hrdinom je každý, kto má široké lakte a ide takpovediac cez mŕtvoly. A kto taký nie je, je pre spoločnosť len socka, slaboch a idiot. Človeka v tejto súvislosti napadá, ako sa ešte môžeme nazývať kresťanskou spoločnosťou, keď kresťanského hodnoty sú všeobecne považované za prejav slabosti a sú dobré akurát tak pre deti a slabomyseľných jedincov. Nechtiac som sa dostal k moralizovaniu, čo sa skutočne aspoň v tomto článku nemal v úmysle, ale keď sa už prsty na klávesnici rozbehnú, je ťažké ich v niečom brzdiť.

Chcel som písať o hrdinoch. O tých, ktorých nepotrebujeme. Jednu skupinu som už spomenul. To je tá skupina manažérov a šéfov, nazývaná autorom participatívnej ekonomiky Michaelom Albertom triedou koordinátorskou. Sú to ľudia bezhlavo sa šplhajúci hore so životným snom dostať medzi triedu vlastníkov, alebo im aspoň výdatne dýchať na krk. Tieto obe triedy sú hrdinami, ale hrdinami kapitalizmu, kde je poctivý a pracujúci človek len na smiech a považuje sa ak aj nie za zvieratko, ktoré treba poriadne držať za uzdu, no aspoň za tvora s detským rozumom neschopného rozhodovať sám za seba vo veciach ťažších, než je správny výber sprchového gélu.

Hrdinovia majú dojem, že sú predurčení myslieť a konať za nás. Niektorí to možno myslia dobre, ako napríklad už spomínaný starý dobrý Che, čo mu môžeme odpustiť. Ale hrdinovia kapitalizmu, bezohľadné bytosti bez akéhokoľvek sociálneho cítenia, len falošne sa usmievajúce pred televíznymi kamerami, to s nami dobre rozhodne nemyslia. Nebudeme si tu klamať, títo hrdinovia nás potrebujú len to, aby prostredníctvom nás dosiahli stále väčší a väčší zisk či už v oblasti financií alebo moci.

Spoločnosť hrdinov nepotrebuje. Žiadnych. Nech sa vám to môže zdať akokoľvek absurdné, každý normálny človek je schopný robiť závažné rozhodnutia, len k tomu musí byť pripustený. A nemám na mysli rozhodnutia typu volieb raz za štyri roky, to je len skutočná fraška v podaní politických dobrodružných hrdinov. Ak si poviete, že ľudia sú stádo a potrebujú byť niekým vedení, sami seba ste degradovali na príslušníka čriedy oviec.

Spoločnosť nepotrebuje baču. Ani hrdinov, pretože každý človek môže byť hrdinom, ktorý pomáha meniť spoločnosť. Nenechajme sa už vodiť. Ani za nos, ani za nič iné.