Nechcem v tomto článku riešiť, pre koho má aký zmysel tá jeho konkrétna práca, je mi jasné, že jedného jeho profesia napĺňa, kým druhý je prinútený robiť niečo, čo ho ani v najmenšom prípade nebaví a skôr týmto pracovným zaradením trpí. V tej druhej skupine je prirodzene veľká väčšina ľudstva.
Ale o tom teraz nechcem písať. Mňa skôr zaujíma, prečo vlastne pracujeme? Prečo vlastne pracujeme v podmienkach kapitalizmu? O čo tu sakra ide? O to, aby sme boli hmotne zabezpečení? Aby sme rozumne trávili náš čas? Aby sme v zamestnaní našli sebarealizáciu? Aby sme si budovali kariéru? NIE!
V každom zamestnaní ( píšem o zamestnancoch, nie živnostníkoch alebo podnikateľoch), ide len a len o jedno: zabezpečiť zisk a vyššiu konkurencieschopnosť majiteľom alebo majiteľovi spoločnosti, v ktorej a pre ktorú pracujeme. To je skutočne jediný dôvod, prečo sme zamestnaní. Vlastníkom ide iba o to, aby neustále zvyšovali svoj zisk a prevalcovali konkurenčné firmy. A my im hrdo slúžime pre tento cieľ.
Nezáleží na tom, na akej pozícií sa vo svoje práci nachádzate, či ste len robotník alebo topmanažér, či ste len dokladač tovaru alebo riaditeľ hypermarketu, aj tak ste len kedykoľvek odpísateľná položka v účtovnej knihe, pešiak na šachovnici, otrocký pes lížuci ruku svojho pána, ktorý mu hodil kosť, no vzápätí sa ho chystá zbičovať.
Smutný je v týchto súvislostiach pohľad na mladých, inteligentných, vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí v poslednom ročníku štúdia snívajú o tom, ako sa zamestnajú v prosperujúcej spoločnosti na dobrej pozícií, najlepšie manažérskej a časť svojho života zasvätia v budovaní kariéry. No kariéry koho? Ich? Kiežby! Svojou inteligenciou, nápadmi, talentom len slúžia hŕstke kapitalistov, ktorými sa nechávajú zneužívať a to dokonca bez toho, aby si tento fakt uvedomovali. Všetko pre slávu a bohatstvo kapitalistov!
Keby však títo skvelí a inteligentní mladí ľudia venovali svoj potenciál na rozvíjanie skutočnej demokracie, na pracovisku aj v spoločnosti, dávno by sme dosiahli ozajstnú prosperitu a slobodu. Keby sa nechali inšpirovať participatívnou ekonomikou a samosprávnymi spoločnosťami typu Mondragon, malo by ich snaženia skutočný všeľudský význam a aj oni by bezpochyby pociťovali oveľa viac zadosťučinenia.
Práca má len vtedy zmysel, keď každý pracujeme pre každého, všetci pre všetkých a nie 95 percentná väčšina pre 5 percentnú menšinu. Je zvláštne, že sa stále necháme vodiť za nos. Je zvláštne, že im to ešte stále dovolíme.
moj prvy plat bol 95 E. ...
Milý Tomix, že sme nič nemali? A ...
snazim sa len pochopit zmysel tohto ...
ako som povedal pri dnesnom nedostatku ...
Nepoučujem - konštatujem.Vidieť ...
Celá debata | RSS tejto debaty