Článok s týmto názvom som chcel napísať ešte minulý týždeň, ale do rany mi opäť prišla momentálna španielska revolúcia a tak som nemohol odolať, aby som neuverejnil preklad textu vysvetľujúceho ďalší postup demonštrantov. No nateraz dáme Španielsku pokoj a pozrieme sa na demokraciu.

Dva piliere skutočnej demokracie… O čom to vlastne hovorím? Skutočná demokracia? A nemáme ju tu? Veď nám nevládne žiadny diktátor ani žiadna všemocná politická strana, tak čo by na súčasnej demokracii mohlo byť neskutočné? Odpoveď znie: Všetko! Všetko, pretože demokracia v takom zmysle, v akom vznikla, momentálne neexistuje. Už len z toho dôvodu, že sa občania prakticky nezúčastňujú na fungovaní štátu a vytváraní rozhodnutí a že všetok kapitál je v rukách menšiny, na ktorú väčšina pracuje. A to sú práve dva piliere skutočnej demokracie – priama demokracia a výrobná samospráva.

Priama demokracia

Vláda a moc musia ísť v skutočnej demokracii zdola nahor a nie zhora nadol. Ľudia majú byť tí, ktorí majú moc vo svojich rukách – moc vládnuť, moc meniť, moc tvoriť, moc zlepšovať, ale aj moc trestať. Nesmie to však skončiť tak, že jedna strana ako „zástupca ľudu“ bude v jeho mene vládnuť a terorizovať ostatné obyvateľstvo, ako sme toho boli svedkami v nedávnej minulosti. Nie, keď píšem, že vykonávatelia a držitelia moci majú byť ľudia a nikto iní, myslím tým ľudí a nikoho iného. Hovorím o čistej demokracii.

Problém súčasnej spoločnosti je v tom, že sa politici neboja ľudí, že nemajú pred nimi žiaden rešpekt. Ale keby boli kedykoľvek odvolateľní a svoje rozhodnutia by museli v prípade potreby verejne obhajovať, rešpekt by opäť nadobudli. Podrobnejšiu analýzu priamej demokracie urobím v jednom z nasledujúcich článkov, teraz som sa chcel venovať len širšiemu poňatiu skutočnej demokracie.

Výrobná samospráva

Je zvláštne, že akokoľvek slobodne sa naša spoločnosť tvári, táto maska spadne v okamžiku, keď prekročíme vrátnicu súkromnej spoločnosti, v ktorej sme zamestnaní. Tu vládne tvrdá diktatúra. Zamestnanci na akomkoľvek stupni sú nuly a poddaní a majitelia firmy či jej konatelia sú ich feudálni páni. Prečo by potom mal mať zamestnanec záujem na tom, aby firma napredovala? Prečo by mal mať záujem na tom, aby k nej bol lojálny, aby predkladal zlepšovacie návrhy, aby ju neopustil pri prvej lepšej príležitosti? Práca, ktorá by mala byť radosťou a životným naplnením, sa v týchto podmienkach stáva otroctvom duševným aj fyzickým.

Oproti tomu, keby bola spoločnosť v rukách ľudí, ktorí v nej pracujú, každý jeden z nich by mal enormný záujem na jej napredovaní, pretože by už neexistovali mzdy, ale rovnovážny podiel na zisku, prípadne by sa pracujúci mohli rozhodnúť, že na úkor väčšieho zisku budú mať viac voľného času. Ale hlavne, takáto práca by bola dôstojná, ľudská, nebola by už otroctvom, ale prejavom vyššieho ľudského uvedomenia.

Toto sú teda dva hlavné piliere skutočnej demokracie. Treba sa im venovať čo najviac, aby sa čo najskôr stali bežnou realitou.